Nie som homosexuál, ani žiadneho nepoznám, o to ťažšie, no možno objektívnejšie, sa mi bude na túto problematiku vyjadrovať.
Ako prvú vec, by som rada uviedla, že homosexualita nie je choroba. Už viac ako 20 rokov je homosexualita vylúčená zo zoznamu chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie.
Rovnako homosexualita nie je ani jedným zo 7 hriechov.
Ľudia si homosexuálnu orientáciu nevyberajú, ale sa s ňou narodia. Sexuálna orientácia sa vo svojej podstate javí ako biologická, a je predurčená súhrou genetických faktorov i raného maternicového prostredia. Preto nie je osobnou voľbou.
Homosexualita nie je výplodom modernej doby, je tu od čias pradávnych.
Homosexuáli sú ľudia ako mi ostatní (heterosexuáli), s rovnakými pocitmi, rovnakými (a častokrát závažnejšími) vzťahovými problémami. Homosexuálna orientácia je totiž sprevádzaná rovnakými citovými a partnerskými vzťahmi ako pri heterosexualite. Za priaznivých okolností býva spojená so schopnosťou vytvárať plnohodnotný citový vzťah s osobou alebo osobami toho istého pohlavia, porovnateľný s citovými vzťahmi heterosexuálne zameraných osôb rôzneho pohlavia.
Vyjadrením podpory homosexuálnym manželstvám sa nijako neohrozí inštitút manželstva, ktorý v dnešnej dobe je aj tak už ohrozený, no nie homosexuálmi, ale alkoholom, domácim násilím, neverami, naháňaním sa za peniazmi a pod.. Otázka uzavretia manželstva (ako aj adopcia) osobami rovnakého pohlavia sa netýka predsa tých, ktorí majú potrebu experimentovať, ktorí sú promiskuitní, či vedú hýrivý život. Predsa títo iba ťažko budú mať záujem o rodinu. Naopak sa táto problematika týka malej skupinu ľudí, ktorí sa nehanbia za svoju orientáciu, ktorá im bola daná, a žijú v plnohodnotnom vzťahu s osobou rovnakého pohlavia. Ide o tých, ktorí si vybrali v živote ťažšiu cestu, ktorí denno denne čelia nielen bežným problémom, ale aj opovrhovaniu zo strany iných, často aj zo strany vlastnej rodiny. Tak prečo im to ešte sťažovať? A prečo nepriznať tým, ktorým na tom záleží, rovnaké práva, zodpovednosť a právne postavenia, ako majú heterosexuálne manželstvá?
Áno, je pravda, že deti majú právo na mamu a otca. Otec nenahradí mamu a mama nenahradí otca. Deti potrebujú pri výchove tak mužský, ale aj ženský vzor. No povedzme si úprimne, koľkí z nás vyrastali v rodine iba s jedným vzorom, a to už z akéhokoľvek dôvodu? V rodine, v ktorej mama suplovala otca, či otec mamu. A napriek tomu, ten jeden rodič dokázal urobiť zázraky pre dobro svojho dieťaťa, vychovať ho v dobrého a slušného človeka. Stačilo len chcieť.
Na druhej strane mama a otec nezaručuje vždy „superrodinu“. Predpokladom šťastnej rodiny je láska rodičov k dieťaťu a vzájomná láska rodičov. V rodine je dôležitá dôvera, podpora, starostlivosť. Stačí sa pozrieť okolo seba na to neskutočné množstvo rozvrátených rodín, nešťastných detí, napriek tomu, že doma majú mamu a otca.
A práve z dôvodu, že deti majú právo na rodinu, a nie rodičia na deti, by sme sa mali snažiť zabezpečiť čo najväčšiemu počtu detí milujúcu rodinu. V detských domovoch v SR je v súčasnosti cca. 4000 detí. Minimálne 4000 detí teda žije bez poznania ozajstnej rodičovskej lásky, bez možnosti na lepšiu, ci vôbec nejakú budúcnosť. Ako končí väčšina detí z detských domovov, asi vieme všetci.
Napr. vo Veľkej Británii bolo pred niekoľkými rokmi povolené osobám rovnakého pohlavia adoptovať si dieťa. Dôvodom nebolo zabezpečiť homosexuálom právo na dieťa, ale umožniť umiestnenie deťom, ktoré boli zbytočne a dlho v detskom domove bez možnosti budúceho rozvoja. Adopcia teda nie je len záležitosťou práv lesbičiek a gejov, ale ide o poskytnutie stabilného a rodinného prostredia čo najväčšiemu počtu detí. Anglická vláda a súdnictvo označili adopciu vyslovene za záležitosť práv dieťaťa.
A hoci sa niekedy v politických debatách a laickom diskurze objavujú tvrdenia, že heterosexuálne páry sú prirodzene lepšími rodičmi ako páry rovnakého pohlavia, alebo že deti lesbičiek či gejov si vedú horšie ako deti vychovávané heterosexuálnymi rodičmi, tieto tvrdenia nemajú žiadnu oporu vo vedeckej literatúre. Rovnako výskum dokumentuje, že sexuálna orientácia osôb neovplyvňuje pravdepodobnosť zneužívania detí.
Vychádzajúc z osobnej skúsenosti učiteľky v anglickej materskej škôlke s dlhoročnou praxou skutočnosť, že dieťa je adoptované dvomi gejmi, nebola ňou nijako badateľná na správaní tohto dieťaťa, kým jej to nepovedalo, naopak týrané dieťa rozpoznala po chvíli.
Vďaka umožneniu adopcie homosexuálnemu páru na Slovensku by možno mali väčšiu šancu na umiestnenie práve staršie deti, nakoľko predovšetkým muži javia menší záujem o maličké deti, o ktoré je najväčšia „bitka“.
Na mieste je však otázka, či je Slovensko na to pripravené, a či by takto adoptované deti neboli nakoniec vďaka zastaralým názorom väčšiny a nedostatočnej predadopčnej príprave detí sociálnymi pracovníkmi viac predmetom posmechu, a celá snaha by vyšla nazmar.
Celé mi to v konečnom dôsledku príde smiešne, ako návrat do minulosti, a honba na čarodejnice. Mali by sme ľudí posudzovať podla toho, akí sú vo svojom vnútri, a nie ich diskriminovať na základe sexuálnej orientácie. Veď predsa žijeme v 21. storočí ...
A ešte poznámka na záver: Nezabúdajme na to, že i naša dcéra či syn môže byť v budúcnosti homosexuál. Budeme mať potom rovnaký názor na otázku rodiny, resp. nebude nás trápiť, ak naše dieťa bude trpieť v dôsledku nejakých predsudkov?
